Autor spomienok František Tabiš (1924) sa narodil v obci Radačov (teraz Radatice, vzniknuté spojením niekdajších samostatných obcí Radačov a Meretice) v okrese Prešov. Obaja jeho rodičia boli rodákmi z Prešova a v tomto meste on sám žil v rokoch 1936 – 1943. Študoval na niekdajšom učiteľskom ústave v Prešove, ktorý ukončil v roku 1943. Od jesene onoho roku pôsobil ako učiteľ na ľudových školách na východnom Slovensku. Učiteľskému povolaniu ostal verný až do odchodu na dôchodok. Neskôr býval v Trebišove, kde aj v roku 2005 zomrel. S pánom Tabišom som mal možnosť poznať sa, žiaľ, iba korešpondenčne. Ozval sa mi asi  v roku 2004 po vydaní zborníkov „Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov“  a niekoľkých článkov v časopise Kultúra. On sám sa takisto veľmi aktívne zaujímal o vojnové
udalosti z rokov 1944/1945. Napísal napr. články o bombardovaní Prešova, o osudoch svojho brata Jozefa, aktívneho dôstojníka slovenskej armády, ale najmä o krutých osudoch svojho bratranca Viktora Tabiša. Tento bol, ako učiteľ, povolaný v roku 1944 do slovenskej armády. Najskôr bol odvlečený Nemcami do internačného tábora v Nemecku; po návrate na Slovensko bol zas odvlečený Sovietmi do gulagov. František Tabiš takisto zbieral spomienky najstarších obyvateľov rodnej obce Radatice viažuce
sa k záverečným udalostiam druhej svetovej vojny v obci a v regióne. (Časť z nich vyšla aj  v časopise Svedectvo, č.1/2000). Ďalším z jeho písomných výstupov sú aj autobiografické spomienky na začiatky učiteľskej dráhy. Napísal ich v roku 2004 a venoval ich autorovi tohto úvodného slova. Nech sa teda dostanú k dnešným čitateľom a nech sú svedectvom o neľahkej životnej ceste nielen samotného autora spomienok, ale slovenskej inteligencie v 20. storočí vôbec.

Veľkonočnú oblievačku som prežil v Nižných Ladičkovciach. Z domu som sa vybral už v nedeľu popoludní, hoci vyučovanie po Veľkej Noci sa začínalo až v stredu. V spoločnosti s Jankom Dušákom začali sme oblievať (ja s voňavkou) samozrejme hneď z rána na vyšnom konci. A to boli moji bezprostrední susedia Hrinovci. mali tam päť dievčat. Najmladšia Paulínka bola moja žiačka, najstaršia Anna za moja vrstovníčka. Pokračovali sme smerom na dolný koniec obce. Janko mal sestru i tú sa patrilo pooblievať. V treťom dome od nich bývali Gavaľovci. Pán Štefan Gavaľa (brat Jozefa, ktorý bol vládnym komisárom obce) mal štyri dievčatá a z nich tri chodili do našej školy. Paulínka bola prváčka, najstaršia Anna bola moja vrstovníčka. Mali jedného brata, ten im zomrel v pľúcnom sanatóriu vo Vyšných Hágoch v jeseni roku 1943, keď som prišiel do Nižných Ladičkoviec. Gavaľove dievčatá boli veľmi nadané. Ich bratranec (syn strýka Jozefa) navštevoval Právnickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave ako jedna z mála nadaných dedinských chlapcov,  ktorí sa dostali na školy mimo rodnej obce. V ďalšom slede oblievačky dostali sme sa do rodiny Ištokovcov. Jankovi boli aj nejakí príbuzní. Mali tam dcéru, ktorá navštevovala Obchodnú akadémiu v Prešove. Nemal som tam osobitnú chuť ísť. Nejako som to premohol, a tak sme išli aj tam. Je samozrejmé, že všade, kde sme boli, dali nám niečo vypiť a zajesť. A bolo to na nás aj vidieť. Od ďalšej oblievačky sme upustili. Na Veľkonočný pondelok v Nižných Ladičkovciach ako filiálke fary v Ľubiši boli bohoslužby. Ľudia sa zberali do kostola. Vrátil som sa do školy, zaľahol a spal som neviem dokedy!

Obec Nižné Ladičkovce leží v údolí potoka Ľubiška vo výške 207 m n.m. Rovinka je len tesne v jeho blízkosti, a to po jeho ľavej strane. Po obidvoch stranách pozvoľna stúpajú oblé kopce s poliami, za  nimi ležia pastviny a riedke lesíky, ktoré napokon prechádzajú v rozsiahle lesy. Kto vstúpi do lesa napr. severne od obce bez toho, aby z neho vyšiel, môže sa dostať až na slovensko-poľské hranice. Roľníci obce, lebo tým sú predovšetkým jej obyvatelia, na poliach pestujú všetko bežné obilie a okopaniny ako vôbec na Zemplíne. Pri poľných prácach používajú konské záprahy. Pokiaľ niekto vlastní len jedného koňa, napr. pri orbe ho spriaha do páru s podobným majiteľom, a tak si pomáhajú. Kravské poťahy sa tu nepoužívajú ako u nás v Šariši.

Obyvatelia sú len slovenskej národnosti, napr. Rusínov tu niet. S výnimkou jednej rodiny sú všetko rímskokatolíci. Ako filiálka patria pod farnosť Ľubiša. Podľa sčítania obyvateľstva, ktoré som robil na hodine vlastivedy so staršími žiakmi, mala obec niečo cez 300 obyvateľov. Pomerne veľa obyvateľov obce v období medzi I. a II. svetovou vojnou odišlo za prácou do USA a Kanady. Temer z každého domu niekto. Napočítali sme ich niečo cez sto. Občania používajú tzv. sotácke nárečie, typické pre dolinu Laborca od Humenného na sever a dolinu Cirochy. Meno má od používania slovka „so“ miesto všeobecne používaného slovka „co“ v ostatných východoslovenských nárečiach. Jeho zaujímavosťou je samohláska ä používaná v slove dedo, dzedo ako dzädo a jemu podobných slovách. Pre sotácke nárečie je typické aj miesto prízvuku. Je na prvej slabike slova, ale prízvuk sa čiastočne podobná ako zdĺženie slabiky. Sotáckeho nárečia sa pridržiavajú najmä ženy a vôbec starší občania. U mladej generácie sa rozdiely medzi sotáckym nárečím a ostatnými nárečiami Zemplína obrusujú.

Ladičkovčania sú dobrosrdeční a pohostinní ľudia. Nezasiahli ich ešte niektoré negatíva občanov žijúcich v bezprostrednej blízkosti miest. Nerozlišujú, kto pochádza z obce od tých, ktorí svoje korene majú niekde inde. Aj so susedmi vychádzajú v dobrom. Nepočul som o tom, že by vznikali bitky mládencov napr. pri zábavách (pri hudakoch), ako je tomu temer bežne u nás v Šariši. Tam sa zábava hodnotí ako dobrá len vtedy, ak je na nej poriadna bitka. Počas svojho pôsobenia v Nižných Ladičkovciach nemal som žiadny problém so žiakmi, ich rodičmi ani ostatnými občanmi. A bol som mladý, devätnásťročný „“učiteľský zajac! Niektoré ženy ma obdivovali, že sa nebojím bývať v škole, ktorá susedí priamo s cintorínom. Moja predchodkyňa v škole bývala tak, že na noc k nej prichádzali dievčatá, aby bola smelšia. Nakoniec sa aj tak presťahovala bývať do obce.

Zo všetkých susedov som najčastejšie zašiel do Hrinovcov. Pani Hrinová bola veľmi zhovorčivá a prajná žena. Pán Hrin bol pomerne málo doma. Obchodoval s dobytkom, ktorý vykupoval po okolitých obciach a dodával ho na porážku humenským mäsiarom. Na gazdovstve ho dokázal zastúpiť už syn Štefan, hoci ešte len žiak našej školy. No a boli tu tri najstaršie dievčatá (Anna, Alžbeta, Helena), ktorým robota okolo domácnosti i na poli horela pod rukami. Cez týždeň, keď bolo málo zákazníkov, dokázali obsluhovať aj v hostinci. Vôbec Hrinovci mi nahrádzali našich doma v Radačove, ba o čosi aj viac.

Od mladosti rád som chodil po poliach, kopcoch a lesoch. Nevyhýbal som sa tomu ani v Nižných Ladičkovciach. Pozdravil som pracujúcich občanov na poli a pristavil sa pri nich na kus reči. Sám alebo i z inej príležitosti navštevoval som okolité obce i tamojších kolegov učiteľov. Tak v jedno nedeľné popoludnie niekedy na jar zašiel som do Sopkoviec. Bohužiaľ môj spolužiak zo školy v Prešove Andriš Tutoky nebol doma. Vo Vyšných Ladičkovciach riaditeľom jednotriedky bol kolega Pastír, rodák z Lastomíra, okr. Michalovce. Ako absolvent obchodnej akadémie nenašiel primerané zamestnanie, a tak prijal učiteľské miesto hoci ako nekvalifikovaný učiteľ. Bol ženatý, deti ešte nemali. Bol veľký poľovník. Začiatkom leta ma pozval na poľovačku s postriežkou na srnca. Ustanovili sme sa na miernom svahu s pokoseným obilím. Pred nami bola lúčka s pretekajúcim potôčikom, za  ním protisvah zarastený mladým lesíkom. Práve odtiaľ mali na lúčku výjsť na pašu srnce. Už sa stmievalo a nič. Začal padať drobný ale hustý dáždik. Schovali sme sa pred ním pod kríže pokoseného obilia. Keďže medzitým sa už úplne zotmelo, naša poľovačka na srnca sa musela skončiť. Ostal mi z nej predsa len nezabudnuteľný zážitok. Nikdy predtým, ani potom som na poľovačke nebol.

Pri inej návšteve u kolegu Pastíra vo Vyšných Ladičkovciach ponúkli ma mäsom z diviny. Bola tak pripravená a chutná, že ho nebolo temer možné rozlíšiť od mäsa domácich zvierat. Kolega mal aj rozhlasový prijímač. Bol to najmodernejšieho typu na batérie. Po prvýkrát som u neho počul vysielanie z Londýna so známou zvučkou začiatku vysielania – hlasom bubnov. Nevenoval som tomu primeranú pozornosť. Vtedajšia antislovenská propaganda či už z Londýna alebo Moskvy, prípadne šírená ústne nemala vo mne svojho prívrženca.

Majiteľ obchodu v Nižných Ladičkovciach Pavol Hodor mal sestru, ktorá slúžila v lesnom kaštieli v lokalite obce Koškovce zvanej Krosna. Išiel ju navštíviť, a tak pozval aj mňa. Asi po hodinovej ceste lesnou cestou sme tam dorazili. V kaštieli ako lesný správca býval istý Nemec. Jeho meno si nepamätám. Hovoril dobre po slovensky. Okolité lesy najmä v chotári neďalekej obce Jabloň patrili nemeckej firme Hermann Goring Werke. Bol to pyšný a namyslený človek. Nepozval nás ani do kaštieľa. Rozprávali sme sa len na jeho nádvorí zapratanom dlhými kusmi brvien. Zato priniesol nám ukázať dvojmužnú motorovú pílu. Avšak ani nenaštartoval ju. Chválil sa tým, že firma ju zakúpila na výstave v Lipsku, čo sa nepodarilo ani predstaviteľom Slovenského štátu.
Do samotnej obce Koškovce zavítal som spolu s dievčatami a mládencami z príležitosti tamojšieho odpustu. Bohužiaľ neviem, z príležitosti akého sviatku to bolo. Kaštieľ Krosna sme cestou obišli a nezastavovali sa tam. Raritou odpustu bol zmrzlinár, ktorý tam prišiel vlakom z Humenného. Nevedeli sme sa nabažiť jeho zmrzliny. Jedna naberačka (dávka) stála len 50 halierov. Obyčajne sa predávali dve dávky v jednom kornútku, čo bolo za jednu korunu. Zmrzlinár priviezol zmrzlinu v špeciálnom dvojkolesovom vozíku v nádobách obložených kúskami ľadu. Bola obyčajne dvoch druhov: vanilková a jahodová (prípadne čokoládová a mliečna, prípadne v inej kombinácii).

Lesy severne od Humenného a tie zasahovali až do chotárov obcí Nižné Ladičkovce a Sopkovce, patrili rodine Andrássyho, ktorá v Humennom vlastnila reprezentačný kaštieľ. Práve pre toho zemepána v mesiaci apríli 1944 dievčatá chodili sadiť lesné stromčeky a vysievať semeno dubov (žalude). Jedného popoludnia po skončení vyučovania vybrali sme sa s kolegyňou za nimi. Ľahko sme ich našli, hoci pracovali pomerne ďaleko od obce. Lesník pri nich nebol, ani lesný úradník zvaný Popelka, na ktorého bola kolegyňa zvedavá. Jeden rok učila v obci Ohradzany a tam sa s ním zoznámila. Do Nižných Ladičkoviec prišla z obce Kamienka. Aj tam učila len jeden rok. Ako absolventka gymnázia (Prešov) bola nekvalifikovaná, a tak každý rok učila na inom mieste, kde práve bolo treba. Domov sme sa vrátili až podvečer. Keďže dievčatá mali ešte semeno duba, nebavili sa s ním, teda nesadili ho do vykopaných jamôk, lebo by to dlho trvalo, ale porozsievali ho ako zrno po okolitých voľných plochách s tým, že ono aj tak vyklíči.

Ešte pred koncom roka v Udavskom konal sa obvodný metodický deň učiteľov zo škôl: Vyšné Ladičkovce, Nižné Ladičkovce, Ľubiša, Veľopolie, Udavské, Adidovce, Rovné, Maškovce a Papín. Jeho programom bolo: vzorová hodina, rozbor vyučovania, aktuálna prednáška a rozličné metodické a iné pokyny. Zlatým klincom dňa bol spoločný obed a pohostenie v pripravenej triede. Všetko sa to dialo za réžie a na útraty riaditeľa školy v Udavskom. Myslím, že sa volal Longauer. Nikto na toto pohostenie neprispieval ani korunou! Ako to finančne zvládol riaditeľ školy, to sa nikto nepýtal! Na posedení po skončení metodického dňa zúčastnil sa aj miestny rím. kat. farár dp. Klasovský. Ako dokument z tohto podujatia sa mi zachovali dve fotografie. Na jednej je pohľad na hodujúcich v triede, na druhej všetci účastníci pózujú pred budovou školy. Pri obede nás obsluhovali žiačky Obchodnej akadémie z Humenného, rodáčky z obce, ktoré na túto príležitosť vypýtal domáci riaditeľ školy. Škoda, že z inšpektorátu nebol tam nikto prítomný. Školského inšpektora Aurela Roštára zastupoval ako jeho delegát riaditeľ humenskej ľudovej školy p. Chovanec.

Počas pôsobenia v Nižných Ladičkovciach zdravie mi dobre slúžilo s výnimkou jedného prípadu. V deň, keď sme na príkaz školského inšpektorátu predčasne ukončili školský rok 1943/44, na kopci za školou len tak z rozmaru pokúsil som sa preskočiť nízky provizórny plôtik, ktorý chránil pole pred dobytkom využívajúcim na pašu blízke pastvisko. Po doskoku na zem v pravej nohe mi v kolene zachrapčalo a ja pri silnej bolesti ledva som vstal. Noha mi rýchlo napúchala. Kuľhajúc z kopca som sa dostal do školy. Našťastie kolegyňa ešte neodcestovala domov. Bola to ona, ktorá mi obstarala konský povoz a doprevadila k praktickému lekárovi do Humenného. Ten ma doporučil do nemocnice. Po zröntgenovaní nohy mi tam zistili, že ide o krvný výron. Nebolo to nič nové. Už počas štúdia na učiteľskom ústave na hodinách telesnej výchovy pri skoku do výšky párkrát mi vyskočilo koleno. Nebolo to nič výnimočné. Za chvíľu koleno bol v poriadku. I bolesť ustala. Nedošlo ani k opuchu. Keď sa len dalo, skokom som sa vyhýbal. Liečenie v nemocnici pozostávalo zo zábalov napustených roztokom octanu hlinitého. Noha pomaly odpuchala, stala sa v kolene ohybnou a ja som už mohol bez problémov chodiť. V nemocnici som strávil asi desať dní. Počas hospitalizácie boli ma v nemocnici navštíviť dievčatá, ktoré prišli po výplatu za sadenie stromčekov v lesoch grófa Andrássyho. Na izbe so mnou ležal aj jeden parobok z Nižných Ladičkoviec s poranenou rukou. Poranenie utrpel pri manipulácii s nelegálne držanou puškou. Ďalší pacient na izbe pochádzal z obce Olšinkov pri Medzilaborciach. Bol po operácii stredného ucha a nakoniec bol tu aj ďalší, ktorý utrpel úraz ako robotník pri oprave Lupkovského tunela poškodeného ešte v septembri roku 1939 počas nemecko-poľskej vojny.

Keď som prišiel z nemocnice (do Nižných Ladičkoviec), našiel som tam sestru Helenu. Bez toho, aby som o tom vedel, prišla ma navštíviť. Potešil som sa, že nemusím si obstarávať jedlo sám. Pamätám sa, ako som sa tešil, keď mi navarila tvarohové knedle (gombovce). Asi po dvoch dňoch som ju vyprevadil na železničnú stanicu do Ľubiše. Ja som v Nižných Ladičkovciach ešte ostal, hoci vyučovanie sa už skončilo. Hoci môj dekrét hovoril, že ako výpomocný učiteľ prijatý na čas potreby, najdlhšie do 30. júna 1944, ostal som na mieste. Urobil som ešte zápis žiakov pre budúci školských rok, vybral príslušný zápisný poplatok a zaslal som ho na školský inšpektorát. Podal som si aj žiadosť o znovuustanovenie na ďalší školský rok, samozrejme, že opäť do Nižných Ladičkoviec. Zvykol som si na nich i tamojších ľudí a s mnohými sa spriatelil. Úradná pošta z inšpektorátu nechodila a ja som bol voľný celý deň.

Dňa 29. júna v obci Hrubov na sviatok Petra a Pavla je odpust. Opäť sa naň vybrali niektoré dievčatá i mládenci. Ja som išiel spolu s Michalom (Miľom) Beňom, mladším synom Beňovcov, u ktorých bývala kolegyňa. Hrubov od Nižných Ladičkoviec je vzdialený na dobré dve hodiny lesnými cestami. Do kostola sa nedalo ísť. Všade bolo plno ľudí. Kázeň bola však pred kostolom. Medzi ľuďmi som zbadal aj nášho školského inšpektora z Humenného. Cez Ohradzany pricestoval povozom. V Hrubove cesta končí. Do susednej obce Pakostov v doline riečky Oľka vedie len poľná cesta. A práve na nej, keď sme sa s Miľom vyšli pozrieť za obec, stretli sme dvoch českých študentov zo Železného Brodu, ktorí ilegálne odišli z domu, prekročili česko-slovenské hranice a dostali sa až do prikarpatských lesov. V rozhovore s nimi sa vyjadrili, že smerujú ďalej na východ, aby čím skôr prekročili frontovú čiaru, lebo život u nich je čoraz nebezpečnejší. Ktovie, aké ich osudy stretli do konca vojny a či ju vôbec prežili.

Obec Hrubov leží v hlbokom údolí potoka Ondavka. Prístupná je vicinálnou cestou z Humenného vzdialeného 21 km. Je poslednou slovenskou obcou v údolí potoka Ondavka. Je tam rím. kat. kostol a fara. Mala vtedy novovybudovanú ľudovú školu s riaditeľským bytom, ktoré b období ťažkých vojnových rokov sa predsa budovali. Prístup k najbližšej železničnej stanici v Hrabovci nad Laborcom bol len lesnými cestami a chodníčkami. Viedli ťažkým horským terénom s prudkým klesaním a strmým stúpaním. V Hrubove nás objavil náš známy cestár p. Kuľha. Museli sme ísť k nemu na pohostenie. Dobre nám padlo, veď čakala nás dlhočižná cesta do Nižných Ladičkoviec. Celá partia v podvečerných hodinách sme dorazili domov.

Čo mi v Nižných Ladičkovciach chýbalo, bola možnosť kúpania aspoň v takej úrovni ako v Radačove. Raz som vyššie obce na potôčiku spravil hať. Voda mi siahala sotva do polovice kolien. Nebolo v nej žiadne kúpanie, viac-menej také močidlo. Hať pri odchode domov som musel zrušiť. Nemohla ostať ako prekážka toku potôčikom. Raz som sa spolu s Miľom od Beňovcov vybral do Ľubiše kúpať na Laborec. To už bolo niečo iné, nehľadiac na to, že cesta tam niečo trvala (5 km), naspäť tiež a pri podvečernej horúčave sme domov prišli spotení, po osviežení nebolo ani stopy.

Začiatkom leta v chotári obce začali sa zjavovať partizáni. Kto sa s nimi stretol, nechválil sa. V chotári obce v jednej úžľabine mali dokonca vybudované úkryty. Boli medzi nimi aj humenskí Židia, ktorí sa tak chránili pred odtransportovaním do koncentračného tábora. Ja osobne v tom čase nijakého partizána som nevidel  ani nestretol, hoci po obci som sa pohyboval i vo večerných hodinách, takisto lúkami a poľom pešo som pri ceste do Humenného prichádzal na železničnú stanice v Ľubiši. Raz v obci sa rozšírila správa, že neďaleko lokality, kde sa majú zdržiavať partizáni, utáborili sa vojaci z Humenného. Do obce neprišli a zakrátko sa vrátili do kasární v Humennom.

Iná situácia bola, keď do obce prišla jednotka žandárov. Pátrali po okraji neďalekého lesa, práve tam, kde mala byť základňa partizánov. No do lesa nevošli. Stál som na dvore hostinca p. Hrina a sledoval počínanie žandárov. Jeden z prítomných chlapov sa posmešne vyjadril, že práve do lesa by mali vojsť. Pravdepodobne, že o tom vedeli, ale chcú sa vyvarovať stretu s nimi. Dobre, že sa tak stalo! Kto vie, ako by to bolo v prípade, ak by bolo došlo k stretu. Po kratšej chvíli sa žandári zhromaždili na dvore hostinca, vypili po pive, nasadli na nákladné auto a z obce odišli. Neskôr v obci sa šuškalo, že skupina partizánov bola ukrytá v jednej stodole priamo v obci.

Otrasný prípad sa stal vo Vyšných Ladičkovciach. Tam skupina partizánov vtrhla do domu občana Gavalčina, ktorého nevedno z čoho obviňovali, v dome ho zbili i napriek prosbám jeho manželky, v izbe vystrelili, otvorili okná a z izby ušli. Podotýkam, že v obci neboli slovenskí ani nemeckí vojaci, žandárska stanica, pod ktorú obec patrila, bola až v Koškovciach. (Toto všetko mi rozprávala moja suseda p. Hrinová). Občana Gavalčina pri jednej príležitosti som stretol v Nižných Ladičkovciach a spolu sme prehovorili niekoľko viet.

Ďaleko otrasnejší prípad sa stal opäť vo Vyšných Ladičkovciach. Bolo to koncom júla alebo začiatkom augusta 1944. V Nižných Ladičkovciach sa rozšírila správa, že v chotári Vyšných Ladičkoviec našli telá dvoch mŕtvych slovenských vojakov a že na cintoríne ich budú pitvať. Vybrali sme sa tam spolu s kováčom Jánom Budzilom. Pri príchode na cintorín už prebiehala pitva prvého vojaka. Okolo improvizovaného pitevného stola bolo plno občanov vrátane detí. Mimo vojenského lekára a jeho pomocníka s poverením robiť zápis o pitve, nebola tam žiadna vojenská či iná asistencia. Prístup na cintorín nikto neriadil ani neobmedzoval. Postavili sme sa bokom, aby sme sa vyhli zápachu, ktorá sa šíril v smere pofukujúceho vetra, ale tak, aby sme všetko videli. Bol to šokujúci pohľad! Lekár pitvanému najprv otvoril lebku, poprezeral mozog, potom otvoril hrudník a brušnú dutinu. Nikdy dovtedy som nič podobného nevidel! Prítomný vojak (asi zdravotník) z doprovodu lekára urobil zápis o pitve, ten neskôr mu povedal, aby to nechal, že zápis urobia po príchode domov (asi Prešova). Na mŕtvole lekár nenašiel strelné poranenie, či inú príčinu smrti. Mŕtvy bol dobre živený, povrch tela už bol sčernetý. Kto vie, ako dlho už ležal v provizórnom hrobe spolu so svojím druhom, tiež vojakom slovenskej armády. Našiel ich spolu v jednom hrobe pastier dobytka na rozhraní chotárov obcí Vyšné Ladičkovce – Hrubov – Turcovce. Objavil ich tak, že zo zeme videl trčať ľudskú ruku. Komisár obce dlho váhal oznámiť nález hrobu vojakov Žandárskej stanici v Koškovciach a tí oznámili túto skutočnosť vojenským orgánom v Prešove. Na samotnej pitve sa žandári nezúčastnili.

Kým prvý pitvaný vojak mal na sebe uniformu vojaka slovenskej armády so žltými výložkami, avšak bol bosý, ten druhý mal na sebe len spodnú bielizeň a tiež bol bosý. Nijakú legitimáciu (vojenský preukaz, ap.) či menovky na uniforme lekár nenašiel. Po skončení pitvy prvého vojaka zosunutím jeho tela z pitevného stola (boli ním vrátka z nejakej záhradky umiestnené na provizórnych podstavcoch) do vedľa pripravenej truhly urobenej z neohobľovaných dosák, tento bol voľný pre druhého vojaka. Jeho pitva prebiehala obdobným spôsobom. Pamätám sa, že jeden z prizerajúcich chlapov vymenil lekára pri narezávaní lebky pílkou. Ak sa dobre pamätám, volal sa Bobaľa. Vrch lebky tohto prvého pitvaného lekár chytil za vlasy a priložil ich k ostatkom do truhly.

Keďže sa chýlilo k večeru, nevyčkali sme záver pitvy druhého vojaka. Cestou z cintorína sme zašli do miestneho hostinca. Pán Budzila to komentoval slovami, že ideme na „komašňu“, t.j. kar, či posmrtnú hostinu za nebohých. Krčma bola plná chlapov. Popíjali, fajčili a prekrikovali sa. Nedalo sa rozumieť ani slovo, o čom všetkom hovorili. Po krátkej chvíli sme sa z nej vytratili a už za tmy sa vrátili do Nižných Ladičkoviec. Pán Budzila v lete spával v humne. Mal tam posteľ. manželka v tom čase čakala prírastok do rodiny. Nuž pozval ma k sebe. Niečo sme povečerali a uložili sa spať. Spal som veľmi dlho, veď som sa nikde neponáhľal. Vedľajšia posteľ bola prázdna. Pána Budzilu v nej nebolo. Keď som sa obliekol, išiel som sa ohlásiť k p. Budzilovej s otázkou, kde je jej p. manžel. Bol som prekvapený, keď mi povedala, že on už dávno vstal a odišiel do Sopkoviec po drevené uhlie len tak pešo. A skutočne v priebehu dňa sa vrátil domov s vrecom dreveného uhlia len tak na pleci!

Minul prvý týždeň mesiaca augusta a ja som ešte nebol doma na prázdniny. Domov som prišiel okolo 10. augusta. Už aj u nás a v najbližšom okolí sa hovorilo o výčinoch partizánov. Tie nejako podstatne neohrozovali činnosť nemeckej armády. Stretu s nemeckými vojakmi sa títo partizáni vyhýbali. Regrutovali sa zo sovietskych utečencov z nemeckých zajateckých táborov, niektorých ich domácich horlivých pomáhačov, tiež z časti príslušníkov slovenskej armády, ktorí dezertovali od svojich vojenských útvarov a pridali sa k nim. Bez pomoci (vynútenej, dobrovoľnej, čo zo sympatie) obyvateľstva činnosť partizánov by bola sťažená, ba priamo nemožná. Partizánska činnosť za pomoci obyvateľstva sa rozvíjala najmä v obciach s rusínskym obyvateľstvom, medzi občanmi evanjelického vyznania, bývalými členmi agrárnej strany československého zamerania a zvyškov národnosocialistickej (benešovskej), sociálnodemokratickej a komunistickej strany. Všetci vyššie uvedení sa však podieľali na dobrodeniach Slovenského štátu najmä v hospodárskej oblasti. S postupujúcim nemecko-ruským frontom smerom na západ svoje aktivity viac-menej skryto a aktívne napomáhali zvrat, v ktorý verili v prípade porážky nemeckých armád nielen na východe, ale vôbec v druhej svetovej vojne.

A tak v mesiaci august priamo pri mláťačke na veľkostatku Gejzu Hedryho v Radačove na priestranstve južne od majera za údivu obsluhy mláťačky vyzvala skupinka partizánov, ktorá sa tam potulovala, aby veľkostatkár dal hore ruky. Ten bol tak prekvapený, že stratil reč. Po nadviazaní rozhovoru s nimi dohodol sa tak, že gazda veľkostatku (J. Haraksim) im pravidelne vozom bude na stanovené miesto v lese privážať potraviny. Strach ho však ešte neopustil. Najmä sa bál, že ho v noci prepadnú na kaštieli a zoberú si to, čo ich napadne. Raz tak oslovil nášho otca s tým, aby kufrík, ktorý mu podával, niekde doma schoval. Otec nemal potuchy, čo v tom kufríku môže byť. Iste to boli nejaké cennosti. Kufrík mu potom pred Vianocami alebo tesne po nich odviezol do Košíc spolu s časťou nábytku, keď sa pred blížiacim sa frontom tam odsťahoval. v Košiciach mal dom, v ktorom býval i po prechode frontu až do svojej smrti. Do Radačova sa už nevrátil. Veľkostatok bol koncom zimy 1945 a na začiatku jari skonfiškovaný a rozparcelovaný. Živý inventár, kone, hovädzí dobytok, ošípané a ovce stačili Nemci pred vstupom sovietskych vojsk do obce 20. januára 1945 zobrať so sebou. Zobrali so sebou aj traktor, ten však pre poruchu ďaleko nedošiel. Ešte dlho po vojne stál na kopci pred obcou Svinia.

Zaujímavá príhoda sa stala ešte predtým, kým si partizáni zdržiavajúci sa v okolitých lesoch nezabezpečili stravovanie na úkor veľkostatku v Radačove. Pani Polnerovej, manželky ošetrovateľa ošípaných na veľkostatku z paše, kde zastupovala manžela, odohnali jeden kus, v lese ho zastrelili a skonzumovali. Všetko toto sa dialo takmer na dohľad žandárskej stanice, ktorá bola umiestnená na začiatku obce Meretice. Predsa sa raz zaktivizovali. Na dvore mlyna v Ruských Pekľanoch po naháňačke okolo studne sám veliteľ žandárskej stanice pištoľou zastrelil tzv. partizána, ktorý mal manželku z Janova, teda  nebol domáci.
Za takých udalostí ubiehal mi zvyšok mesiaca augusta 1944. Hoci na nový školský rok 1944/45 so si podal žiadosť na Ministerstvo školstva a národnej osvety v Bratislave opäť do Nižných Ladičkoviec, dekrét mi neprichádzal. Vybral som sa teda 28. augusta do Nižných Ladičkoviec pozrieť, či neprišiel tam. Už vo vlaku z Prešova do Humenného som si vypočul niektoré zaujímavosti. Tak napr. z posádky v Turčianskom sv. Martine cestoval niekde na Zemplín vojak, ktorý na plné ústa tvrdil cestujúcim, že v kasárňach, kde slúžil, vojaci tankom vyvalili kasárenskú bránu a utekajú k partizánom v okolitých horách. On sám sa vybral domov a nikto mu v tom nebránil. Ďalší civilisti rozprávali, ako priamo v Hanušovciach nad Topľou partizáni verejne sa zúčastnili na tamojšej zábave a nik im v tom nebránil! Bodaj by, keď tamojší veliteľ žandárskej stanice bol ich spojencom a spolupracovníkom. Železničný most cez Topľu pri obci Soľ bol poškodený partizánmi z neďalekých Slanských vrchov, ale provizórne opravený a prechodný.

Na škole som nijaký dekrét nenašiel. Rozhodol som sa po skúsenosti z predchádzajúceho školského roku nejaký ten deň-dva počkať. Dňa 30. augusta prišiel z Humenného p. Hrin so správou, že v meste je medzi vojakmi chaos. Rozšírila sa totiž správa, že Nemci zabili prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu a chystajú sa obsadiť mesto. Vojaci všetkými smermi opúšťajú kasárne. V tejto situácii som si povedal, že už v Ladičkovciach nemám čo robiť. Druhý deň ráno, t.j. 31. augusta vybral som sa na železničnú stanicu do Ľubiše. Zakrátko prichádzal vlak smerom od Medzilaboriec. Ešte ani nezastavil a zo služobného vozňa vykrikoval vlakvedúci, že vlak ide len do Humenného, lebo trať na Prešov je prerušená. Čo som mal robiť! Vrátil som sa späť do Nižných Ladičkoviec a čakal, čo bude ďalej. Z Ľubiše prišiel za mnou tamojší riaditeľ ľudovej školy p. Škabeľ s tým, aby som mu odovzdal pokladničnú hotovosť školy, čo som aj urobil. Nepovedal mi, aké má pokyny zo školského inšpektorátu ohľadom nového školského roku a mojom osude na škole. I z toho som vycítil, že z vyučovania v školskom roku 1944/45 nič nebude.

Zdroj:

František Tabiš: Spomienky na začiatky učiteľskej dráhy. Nižné Ladičkovce 1943 – 1945.