Autor spomienok František Tabiš (1924) sa narodil v obci Radačov (teraz Radatice, vzniknuté spojením niekdajších samostatných obcí Radačov a Meretice) v okrese Prešov. Obaja jeho rodičia boli rodákmi z Prešova a v tomto meste on sám žil v rokoch 1936 – 1943. Študoval na niekdajšom učiteľskom ústave v Prešove, ktorý ukončil v roku 1943. Od jesene onoho roku pôsobil ako učiteľ na ľudových školách na východnom Slovensku. Učiteľskému povolaniu ostal verný až do odchodu na dôchodok. Neskôr býval v Trebišove, kde aj v roku 2005 zomrel. S pánom Tabišom som mal možnosť poznať sa, žiaľ, iba korešpondenčne. Ozval sa mi asi  v roku 2004 po vydaní zborníkov „Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov“  a niekoľkých článkov v časopise Kultúra. On sám sa takisto veľmi aktívne zaujímal o vojnové
udalosti z rokov 1944/1945. Napísal napr. články o bombardovaní Prešova, o osudoch svojho brata Jozefa, aktívneho dôstojníka slovenskej armády, ale najmä o krutých osudoch svojho bratranca Viktora Tabiša. Tento bol, ako učiteľ, povolaný v roku 1944 do slovenskej armády. Najskôr bol odvlečený Nemcami do internačného tábora v Nemecku; po návrate na Slovensko bol zas odvlečený Sovietmi do gulagov. František Tabiš takisto zbieral spomienky najstarších obyvateľov rodnej obce Radatice viažuce
sa k záverečným udalostiam druhej svetovej vojny v obci a v regióne. (Časť z nich vyšla aj  v časopise Svedectvo, č.1/2000). Ďalším z jeho písomných výstupov sú aj autobiografické spomienky na začiatky učiteľskej dráhy. Napísal ich v roku 2004 a venoval ich autorovi tohto úvodného slova. Nech sa teda dostanú k dnešným čitateľom a nech sú svedectvom o neľahkej životnej ceste nielen samotného autora spomienok, ale slovenskej inteligencie v 20. storočí vôbec.

Odzbrojovanie jednotiek slovenskej armády po 29. auguste 1944 Nemcami išlo nejako pomimo Nižných Ladičkoviec. Keďže obec nie je na hlavnej trase, neboli tam dislokované žiadne jednotky slovenskej armády ako v obciach pod slovensko-poľskou hranicou a cestách vedúcich k nej. Raz som predsa naďabil na vojaka, ktorý niekde z oblasti Papína utekal na stredné Slovensko, lebo odtiaľ pochádzal a chystal sa prenocovať na pôjde komôrky občana Hrina na dolnom konci. V obci sa objavil pár krásnych ťažných vojenských koní, ktoré objavil a chytil občan Šimurda niekde v lesoch pri Oľke. Tešil sa z nich, lebo za ich pomoci pomerne rýchlo mohol pozvážať z poľa obilie domov. Jeho radosť netrvala dlho. Prišli partizáni a kone mu zobrali. Jedného dňa som si krátil čas postávaním okolo mláťačky. Mláťačkár bol z Udavského a odtiaľ aj komisár (dozorca) pri mlatbe. Na krátku chvíľu s niekde vzdialil. Práve vtedy okolo mláťačky sa ponevierala skupinka neznámych chlapov. Boli v civilnom oblečení a nebolo vidno, že by boli ozbrojení. Podozrievavo sa po mne pokukovali, nedávali sa so mnou do reči, nič odo mňa nechceli. Keď som sa od mláťačky vzdialil, p- Hrinová mi povedala (v ich susedstve totiž mláťačka mlátila), že boli tu partizáni a mysleli si, že som mlatobný komisár. Pýtali sa jej, ako sa správam. Ona im povedala, že „sú to náš pán učiteľ a nie sú komisárom pri mlatbe“. S tým sa uspokojili a odišli.
7. septembra prišiel z Humenného znova p. Hrin a povedal, že do Prešova sa dá ísť cez Michalovce – Trebišov – Michaľany a Košice tzv. peážnym vlakom (Košice boli pričlenené k Maďarsku tzv. viedenským verdiktom v novembri 1938). Neváhal som a ráno 8. septembra ponáhľal som sa do Ľubiše a ďalej vlakom do Humenného, cez Michaľany a Košice smerom na Prešov. Cesta ubiehala pomaly. V každej stanici vlak stál veľmi dlho. V Košiciach sme stáli asi na štvrtej koľaji. Z obidvoch strán stáli nákladné vlakové súpravy. Na perón stanice nebolo vidieť. Vo vlaku cestovali smerom na Oravu žatevní robotníci pracujúci na cukrovarských majetkoch v Trebišove. Viezli so sebou aj zarobené obilie. Niečo popoludní sme prišli do Kysaku. Do Prešova vlak nešiel. Trať tým smerom po bojoch, ktoré sa tam v predchádzajúcich dňoch odohrali medzi tankovou jednotkou slovenskej armády z Čemerného a nemeckým pancierovým vlakom, bola prerušená. Z Kysaku do Radačova po ceste je asi 15 km. Pustil som sa pešo. Pred mostom cez Hornád hneď za železničnou stanicou v Kysaku ešte stálo nemecké protitankové delo, ale bez obsluhy, za viaduktom ponad údolie Svinky zas stál tank slovenskej armády a niekoľko nemeckých vojakov sa v ňom šmátralo. Nezastavovali ma, na nič sa nepýtali. Celou cestou okolo Pillerovho mlyna až do Radačova som nikoho nestretol s výnimkou jedného motocyklistu, ktorý zastavil a pýtal sa, či cesta do Obišoviec je voľná. Potvrdil som mu to s tým, že pred viaduktom na začiatku obce Obišovce sú nemeckí vojaci. Domov som prišiel ešte za vidna.
Mesiac september ubiehal a ja som stále bol doma. V priebehu mesiaca som dostal z Nižných Ladičkoviec list, kde okrem iného bolo uvedené, že v chotári obce došlo k boju medzi partizánmi a nemeckými vojakmi, ktorí ich ostreľovali mínometmi na poli bez ohľadu, že tam pracovali aj občania pri vykopávke zemiakov.
Neskôr som dostal aj dekrét o znovuustanovení za učiteľa do Nižných Ladičkoviec a ešte neskôr zo Škôldozorného úradu v Humennom list, či na školu nastúpim. Odpovedal som v tom zmysle, že až sa upravia dopravné pomery (nad Hanušovcami bol veľmi vážne poškodený viadukt a železničná preprava po ňom bola prerušená), tam nastúpim.
Ubehla už aj väčšia časť mesiaca novembra a ja som stále bol doma. Váhal som len tak sa vybrať smerom k frontu. Začala totiž evakuácia severného Zemplína. Do Prešova prúdili povozy evakuantov, niektorí ostali v Prešove, iní sa ubytovali v susedných obciach, alebo pokračovali v ceste smerom na západ. Napr. jedného dňa na ulici v Prešove som stretol rodinu Kuľhovcov z Hrubova.
Niečo po 20. novembri vybral som sa na Školský inšpektorát do Prešova. Vysvetlil som im svoju situáciu. Tam mi odobrali dekrét pre ustanovenie do Nižných Ladičkoviec a vystavili náhradný (inšpektori dostali také právo v tomto vojnovom období) na zastupovanie vo Svinii. Môj bratranec a súčasne riaditeľ tamojšej dvojtriednej ľudovej školy Viktor ako záložný dôstojník slovenskej armády po jej odzbrojení koncom augusta bol odvlečený do nemeckého koncentračného tábora niekde v Nemecku. Na škole ostala pre dve triedy jeho manželka – tiež učiteľka, Valéria.
Na školu som nastúpil 27. novembra. Do Svinii som pricestoval konským povozom, ktorý otec vyžiadal pre mňa na veľkostatku, kde pracoval ako kolár. Kým jeseň roku 1943 bola vzorová, tá vojnová v roku 1944 bola strašná. Dažde začali padať už v októbri, časté boli hmly a dosť zimno. Pri ceste do Svinii medzi Rokycanmi a Šarišskými Lužiankami sme museli prekonávať jamy plné vody, kone sa brodili riedkym bahnom. Bola to totiž poľná cesta. Problém s ubytovaním som nemal. Zariadila to manželka bratranca Viktora ako niekoľkoročná učiteľka vo Svinii, ktorá dobre poznala všetkých občanov. Okrem raňajok u nej som sa aj stravoval. Vianoce som prežil doma, kde som bol svedkom zničujúceho bombardovania Prešova 20. decembra 1944. Druhý deň bol som v Prešove sa pozrieť najmä na to, ako žijú Vozárikovci, u ktorých som sedem rokov počas môjho štúdia býval. Všetci boli zdraví, dom bol poškodený, stodola zhorela do tla. Po Vianociach som sa vrátil na školu vo Svinii. Samozrejme, že pešo 10 km tam a podobne i späť. Front sa blížil k Prešovu. Stále pribúdalo evakuantov. Napr. v Radačove boli evakuanti až z Habury. Čakal som postup frontu na západ. V tej súvislosti vyhláškou Ministerstva národnej obrany v Bratislave bolo povinnosťou odvedencov v roku 1944 a starších, ktorí ešte nekonali vojenskú základnú službu, prihlásiť sa v najbližšej vojenskej posádke. Odišiel som zo Svinii domov do Radačova a následne do Prešova, kde som sa spolu s mojimi krajanmi prihlásil vo vojenskej posádke dňa 15. januára 1945. V ranných hodinách dňa 17. januára cestovali sme rýchlikom do Bratislavy. Tam po strastiplnej ceste sme prišli ráno 18. januára. V kasárňach obliekli nás do vojenských uniforiem a zaradili do pracovnej jednotky (pracovný prápor) vykonávajúcej stavebné práce na obrannej línii pre Bratislavou. Sovietske vojská prišli do Prešova 19. januára, do Radačova ráno 20. januára a do Bratislavy 4. apríla 1945.
Obdobie môjho pôsobenia na opevňovacích prácach v Bratislave a návrat domov v apríli 1945 je zachytené v osobitných spomienkach pod názvom Z Prešova do Bratislavy vlakom – naspäť pešo!, teda nie je zachytené na tomto mieste!
Druhú polovicu apríla odpočíval som doma. Zotavoval som sa z prežitého. Za tri predchádzajúce mesiace schudol som o dvanásť kg. Chodil som pásť dve naše kravičky, ktoré otec kúpil po parcelácii veľkostatku Gejzu Hedryho koncom zimy a začiatkom jari 1945. Pomáhal som otcovi pri kosení sena a obilia na parcelách, ktoré pri parcelácii sme dostali na používanie. Pomáhal som mu pri ťažbe a spracovaní dreva, ktoré používal ako kolár príležitostným zákazníkom v provizórnej dielmi, ktorú si zariadil v jednej z miestností, kde predtým boli ubytovaní sezónni robotníci na veľkostatku.
Mojou prvou povinnosťou po príchode z Bratislavy bolo zúčastniť sa odvodu do čs. armády. Bol som odvedený a zaradený do 4. čsl. brigády. Keďže v máji vojna skončila, nástup na vojenčinu bol už neaktuálny a ostal som doma.
Za šiel som aj do Prešova na školský inšpektorát. Inšpektorom bol môj bývalý učiteľ z meštianskej školy a potom profesor na učiteľskom ústave Štefan Gmitro. Presvedčil ma, že na dva mesiace zvyšku školského roka nastúpiť do školy sa mi neoplatí, radšej nech si podám žiadosť o ustanovenie na nový školský rok 1945/46. Tak som aj urobil. Znova som žiadal o ustanovenie do okresu Humenné. Ustanovujúci dekrét tak ako v predchádzajúcom roku meškal. Z Prešova do  Košíc vlak stále nepremával, hoci celé leto sa opravoval ustupujúcimi nemeckými vojskami totálne zničený železničný viadukt nad Obišovcami. Vybral som sa do Košíc, kde mala dočasné sídlo Expozitúra Povereníctva Slovenskej rady pre školstvo a osvetu. Z Radačova do Kysaku išiel som pešo, z Kysaku do Košíc už vlakom. Tam nás viacerých podobného osudu uistili, že dekréty čoskoro dostaneme. Tak sa aj stalo. Školský rok už bežal. Na  mojom dekréte v štyroch riadkoch stálo, že som ustanovený na Štátnu ľudovú školu v Snine. Možno iného by potešilo, keď z dediny v svojej ani nie dvojročnej učiteľskej kariére je ustanovený do mesta. Totiž ak v tej povojnovej dobe Sninu bolo možné nazvať mestom. Riadne nabalený kuframi vybral som sa do Sniny. Ani v tej najbujnejšej predstave nemal som poňatia o ceste, ktorá je predo mnou. Z Košíc vlakom smerom na Humenné odchádzal popoludní. V tom čase do Košíc a z Košíc tým smerom premával len jeden pár vlakov denne. Z Humenného odchádzal v skorých ranných hodinách a späť prichádzal v podvečer. keď som teda prišiel do Humenného, vyzvedal som sa, ako ďalej do Sniny. Trať tam bola úplne zdemolovaná a ani sa ešte nezačala opravovať. Pred stanicou však stáli furmanské vozy čakajúce na pasažierov. Na jeden z nich, ktorý prevážal cestujúcich po trase Humenné – Snina som nasadol. Nepamätám sa, koľko sa nás naň zmestilo. Časť cestujúcich vystúpila po trase, no dosť nás ešte ostalo s cieľom cesty v Snine, resp. ešte ďalej k poľským alebo ukrajinským hraniciam. Do Sniny sme dorazili už v hlbokej noci. Prenocovali sme na slame rozprestretej v izbe na dlážke u občana Pčolu.
Ráno som sa vybral hľadať školu. Aké bolo moje prekvapenie, keď na moste ponad Cirochou stretol som spolužiaka zo školy v Prešove Janka Potockého, ktorý do učiteľskej počiatočnej služby nastúpil v obci Zemplínske Hámre. Tam ostal pôsobiť aj v prvé roky po vojne. Na škole som našiel len jej riaditeľa. Bol ním Koloman Bobák, ktorý tam prišiel z Okoličného (teraz súčasť Liptovského Mikuláša). Privítal ma s tým, že na škole sa ešte nevyučuje, len nedávno z nej sa odsťahovali vojaci. Nech spokojne odídem domov a on mi napíše, kedy sa mám dostaviť na školu. Kufre som si uložil u rodiny Koťovcov. Ich syn Mikuláš bol tiež mojím spolužiakom zo školy v Prešove. Momentálne nebol doma, lebo v Košiciach vykonával vojenskú základnú službu. Ktosi mi poradil, že do Humenného popoludní odchádza súkromný autobus a s nim sa môžem zviezť. Bol to nejaký nemecký trofejný autobus viac podobný kurníku. Až v priebehu cesty jeho majiteľ začal vyberať cestovný poplatok. Stanovil ho na 100,- Kčs za osobu. Práve toľko peňazí som mal ešte pri sebe, viac ani korunu. Na kolenách som mal ešte malý cestovný kufrík. Za ten žiadal osobitný príplatok. Povedal som mu, že nemám ani korunu. Uspokojil sa a nechal ma tak. Už sa stmievalo, keď sme prišli do Humenného na železničnú stanicu. Vlak do Košíc mal odchod až na druhý deň v skorých ranných hodinách. Čo som mal robiť! Horšie bolo to, že som nemal pri sebe nijaké peniaze. Väčšiu časť noci som presedel na kameňoch v rozbúranej železničnej stanice. Čakáreň tam žiadna nebola. Od večera do rána okolo železničnej stanice posedávajúc po jej troskách čakalo nemálo ľudí z okolitých obcí, ktorí tam prišli ešte za denného svetla. Ešteže bolo teplo a príjemne a bez dažďa.
Niečo po polnoci ma  napadlo, čo tu budem toľko vysedávať. Však pešo som prišiel po fronte až z Bratislavy do Radačova! Čo je to tých cca 70 km z Humenného cez Vranov nad Topľou a Hanušovce do Prešova. Zdvihol som sa a cestou okolo kasární vydal som sa cez Podčičvu na Vranov nad Topľou. Most cez Ondavu som prechádzal za vidna. Do Vranova som dorazil niečo pred obedom a do Hanušoviec zas už po poludní. Keď som prichádzal do Prešova, už sa stmievalo. Cestu z Prešova do Radačova popod Kalváriu (cestu lesom som dobre poznal) absolvoval už za úplnej tmy. Domov som prišiel niečo pred polnocou. Zvyčajne táto cesta v dennej dobe trvá 1 ½ hodiny.
Dni do 1. novembra trávil som pomáhajúc otcovi pri vedení malého hospodárstva v rozsahu 3 k.j., ktoré nadobudol parceláciou veľkostatku Gejzu Hedryho, u ktorého nepretržite pracoval od 1. novembra 1919. Moja cesta do Sniny pred 1. novembrom sa podobala tej predchádzajúcej s tým rozdielom, že z Humenného do Sniny s malým kufríkom v ruke išiel som pešo, čo bolo 21 km.
Vyučovať sme začali 1. novembra v dvojsmennej prevádzke. Na moje prekvapenie zjavil sa tu aj môj spolužiak zo školy v Prešove Andrej Tutoky. Ubytovali sme sa v rodine obuvníka p. Kluberta v časti Sniny za potom Pčolinka. Mali sme samostatnú izbu, v kuchyni a zadnej izbe bývali domáci. A práve a Andrišom v jeden jesenný deň pred Vianocami, keď nebolo vyučovanie, vybrali sme sa do Nižných Ladičkoviec a Sopkoviec, kde pred vojnou sme začali učiť. Dozvedeli sme sa, že do Nižných Ladičkoviec v septembri 1945 ako riaditeľ nastúpil náš spolužiak zo školy v Prešove Julo Perger. Zvedaví sme boli, ako tam prežili naši známi a priatelia prechod frontu. Bolo to prekvapenie, keď som znenazdania vstúpil do „kudzeľnej chyži“! Prenocovali sme u Jula Pergera. Nebýval v škole, ale v samostatnom dme, majiteľa ktoré (Ištokovci) z obce sa odsťahovali. Druhý deň sme poľnou cestou dorazili do Sopkoviec.  Navštívili sme školu a domácich, kde Andriš učil a býval. Škola tam nebola ako účelová budova, slúžila miesto nej predná časť sedliackeho domu. Poľnou cestou popri potôčiku išli sme smerom na Ohradzany. Do samostatnej obce sme nevstúpili, ale obišli sme ju a vyšli na hradskú smerom na Humenné. Čakalo nás ešte asi 10 km cesty. V smere od chrbta nás dobehlo vojenské nákladné auto. Z kabíny zaznel priateľský hlas, aby sme nastúpili na korbu auta. Zaujímavé na tom bolo, že vojaci neradi brali (asi to mali zakázané) na autá civilné osoby. V našom prípade nás na auto pozýval v tom čase vojak z Humenného Jožko Sklenčár, v školskom roku 1943/44 študent Rím. kat. učiteľskej akadémie v Spišskej Kapituli, keď v Nižných Ladičkovciach zastupoval organistu z Ľubiše p. Škabľa. Zoznámili sme sa s ním po bohoslužbách pred kostolom, keď sa ho kolegyňa Zlatica Dvorščáková pýtala, čo to za prelúdium vyhrával v čase medzi jednotlivými chrámovými piesňami. My dvaja sme zreteľne počuli v týchto prelúdiach motívy z ľudovej piesne „Čože je to za prekrásne vtáča, čo po farárovom dvore kráča…“ Cesta autom do Humenného nám rýchlo ubehla, a čo je hlavné, zašanovali sme si nohy. Veď mali sme za sebou kilometre z Ľubiše do Nižných Ladičkoviec, z Nižných Ladičkoviec do Sopkoviec a zo Sopkoviec do Ohradzian.
S Jožkom Sklenčárom sme sa znova stretli už ako dôstojníci počas našej spoločnej ďalšej činnej služby v rokoch 1952-1954 u vojenského útvaru v Michalovciach.
Do Nižných Ladičkoviec spolu s Andrišom sme ešte raz zavítali na jar v rok 1946. Bolo to tesne po májových voľbách. Znova sme sa ubytovali u Jula Pergera. Druhý deň sme sa všetci vybrali pešo lúkami popri Ľubiške na železničnú stanicu v Ľubiši a ďalej do Humenného a Sniny. Cesta nám ubiehala, lebo do Ľubiše išli s nami aj sestry Anna a Alžbeta Hrinove, ktoré tam mali povinnosti u tamojšej krajčírky.
Približne dvadsať rokov trvala prestávka medzi touto a nasledujúcou mojou návštevou Nižných Ladičkoviec. Zapríčinila ju zmena môjho pôsobenia. V školskom roku 1946/1947 nastúpil som na Štátnu slovenskú ľudovú školu v Ubli, ale už 1. októbra som nastúpil vojenskú základnú školu v Košiciach a na jej záver v Kežmarku. 1. októbra 1948 vrátil som sa do Uble. Na vlastnú žiadosť bol som dňa 10. novembra 1948 preložený na Strednú školu v Bidovciach (Nižnej Kamenici). Dňom 29. januára 1951 som opäť narukoval. Slúžil som v Kežmarku, Senici, Hraniciach na Morave a najdlhšie v Michalovciach, a to až do 31. októbra 1954. Od 1. novembra 1954 nastúpil som znova do učiteľských služieb ako radový učiteľ, potom zástupca riaditeľa a v poslednom roku ako riaditeľ základnej školy v Trebišove. Práve v Trebišove nastalo obdobie, aby po takom dlhom čase utlmené, nie však pretrhnuté styky s Nižnými Ladičkovcami a ich malými obyvateľmi vrátane mojich bývalých žiakov sa rozvíjali, čo robím aj týmto spôsobom.
V čase tejto prestávky predsa som sa letmo ako vojak stretol s Jankom Dušákom v Košiciach a potom na stanici v Humennom a pri ceste vlakom do  Michaloviec so staršou sestrou mojej žiačky Hodorovej, ktoré bývali v susedstve obchodu Pavla Hodora (zo severnej strany).
Ako som už uviedol, rád som sa potuloval chotárom rodnej obce Radačov a v obmedzených možnostiach, ktoré vo vojnovom období boli, zúčastňoval sa školských výletov, pochodových cvičení, exkurzií, ap. A tak si spomínam na svoj prvý výlet do Vysokých Tatier (1939), potom do Bardejova, Lipovca, Veľkého Šariša a Sabinova. Od roku 1958, keď už boli iné možnosti, tradíciu výletov som obnovil, resp. rozšíril, a to aj o miesta, ktoré som poznal z dávnejšej minulosti. Išlo aj o miesta, kde som svojho času ako učiteľ pôsobil, ako bola Snina, Ubľa, Nižná Kamenica, predovšetkým však Nižné Ladičkovce, kde som bol posledný krát na jar roku 1946. Niekedy v lete v polovici sedemdesiatych rokov spolu s najstarším synom sme tam zavítali. Z Humenného sme cestovali linkovým autobusom. Prezreli sme si budovu pôvodnej školy, kde sa ešte vyučovalo i budovu bývalej krčmy, kde som mal triedu. Z obidvoch týchto miest som urobil fotografie. To sú moje prvé dokumenty z návštevy Nižných Ladičkoviec. Zaujímajú čestné miesto v mojich fotoalbumoch. Na ulici pred odbočkou k škole sme sa stretli s Ankou a na dvore jej rodičovského domu s jej mamou p. Hrinovou. Chválili sme sa rodinnými prírastkami, v čom som ja zreteľne zaostával. Moja dcéra Paulínka je svojím menom zviazaná s Nižnými Ladičkovcami. V svojej triede som mal niekoľko Paulíniek, jedna moja švagriná je tiež Paulína, na Zemplíne v minulosti to bolo veľmi obľúbené a rozšírené meno. U nás v Radačove existovala jedna-jediná. V autobuse na ceste do Humenného sme stretli p. Štefana Gavaľu, otca jednej z Ladičkovských Paulíniek, moje žiačky – prváčky sediacej v prvej lavici. Raz sa mi tak hlási a na moju otázku „Čo chceš, Pavlinka?“, žaluje „Pán učiteľ, Helenka ma ´čikoce´“. Helenka (Hudáková) bola jej spolužiačka tiež prváčka. Za smiechu triedy musel som si dať vysvetliť dovtedy nepočuté slovo „čikoce“.
V 80-tych a 90-tych rokoch moje návštevy Nižných Ladičkoviec pribúdali, kontakty s ich obyvateľmi boli hustejšie. Využíval som aj vlastivedné zájazdy so žiakmi, aby z trasy Medzilaborce – Humenné odskočili sme i do Nižných Ladičkoviec. Pri jednej takej príležitosti zastavili sme sa v Koškovciach. Tam ako učiteľka pôsobila moja bývalá žiačka, vtedy tretiačka Marka Gavaľová. Pri inej podobnej príležitosti do Nižných Ladičkoviec sme prišli v nedeľu. V kostole boli bohoslužby. Navštívil som tamojší cintorín ležiaci vedľa kostola a postál nad hrobmi Hrinovcov a Gavaľovcov za ich života mne najbližších. Nový kostol vtedy ešte neexistoval. Pred kostolom som sa stretol a krátko porozprával so Štefanom, jediným synom mojich susedov Hrinovcov. Dlhšie sa nedalo, boli by sme rušili priebeh bohoslužieb a odpútali od nich pozornosť prítomných. Pri inej príležitosti som sa stretol s Haňkou Drejovičovou, vydatej Hrinovou, ktorá vyrastala u Beňovcov.
V ďalších rokoch, keď do našej rodiny pribudlo auto (má ho mladší syn), mohol som neodvisle od prostriedkov verejnej dopravy pricestovať podľa vlastnej vôle. Tak po výstavbe nového kostola zavítali sme tam vtedy, keď už pôvodná budova školy bola asanovaná, podobne i starý kostol. Z tejto návštevy mám reprezentačné pohľadnice: na jednej je nádvorie školy, na druhej priečelie novovybudovaného kostola. Škoda, že kostol nevidel som aj z vnútra.
Zo všetkých mojich návštev je azda najpamätnejšia tá z roku 1999. Autom sme sa zastavili v Humennom (bol s nami aj náš vnuk Janík), navštívili tamojší skanzen ľudovej architektúry, zašli do Ľubiše, kde sme sa v roku 1996 zúčastnili vysviacky tam postaveného kostola košickým arcibiskupom Mons. Alojzom Tkáčom v prítomnosti tamojšieho rodáka, vtedy prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Ďalší čas sme už venovali len Nižným Ladičkovciam. Chcel som predovšetkým zistiť rodinné korene vdp. Antona Pavlíčka, ktorý ako bohoslovec prichádzal do Radatíc za tamojším rím. kat. farárom vdp. Blažejom Tomkom, ktorý svojho času pôsobil v Ľubiši a do Nižných Ladičkoviec prichádzal ako na filiálku fary. Totiž pri svojej návšteve v Radaticiach mi venovala jeho primičnú fotografiu p. Katuščáková z roku 1994. Na ulici v Nižných Ladičkovciach som sa pristavil pri jednej žene a vysvetlil jej, čo hľadám. Na  moje veľké prekvapenie bola to mam vdp. A. Pavlíčka. Pozvala nás k sebe domov. V družnej besede pohovorili sme o všetkom, čo nás zaujímalo. Ako žiačka navštevovala vyššie ročníky našej školy. Bola dcérou jedného z bratov Budzilovcov. Aj jej otec bol kováč a navyše aj známym poľovníkom. S manželom sa zoznámila v Bojniciach, a tak jej meno je nezvyklé v Nižných Ladičkovciach. Do besedy pribudla aj Paulínka, moja bývalá žiačka, vydatá Surgáčová, bývajúca v Ľubiši, ako slobodná najmladšia z Hrinových dievčat. V jej spoločnosti sme navštívili sestru Alžbetu vydatú Dzurkovú, najmä však sestru Anku vydatú Mažerikovú. Na každom mieste bolo o čom hovoriť a na čo spomínať! Čakala nás cesta domov, hoci autom, predsa dosť dlhá.
Poslednýkrát so synom sme vo Vyšných Ladičkovciach navštívili tamojší cintorín v snahe vypátrať podrobnosti o tam pochovaných vojakoch slovenskej armády, pravdepodobne obetiach partizánskej zvôle z leta roku 1944. O tejto udalosti je podrobná zmienka na str. 16 a 17 toho elaborátu. Bohužiaľ nič viac ako dovtedy z tejto mojej návštevy som nezískal. Napísal som o tom článok do Zemplínskeho denníka KORZÁR. Vyšiel pod názvom „Kde ešte všade ležia obete II. svetovej vojny“, v roč. VI., čís. 47, dňa 26. 2. 2004 na str. 17. Zásluhou Pavla Knúrovského z Košíc bol umiestnený na internete na adrese www.cemetery.sk/?pid=750.
Pri príprave rozhlasovej relácie „Obce a mestá východného Slovenska“ v marci 2003 v Radaticiach (Radačove) som sa zoznámil s vdp. Blažejom Tomkom, bývalým ľubišským, teraz radatickým správcom fary. Svojho času som mu poslal fotografie z príležitosti posviacky erbu a zástavy obce Radatice. Stalo sa tak 9. októbra 1999. Aj to bol dôvod nášho rozhovoru. Keď som uviedol, že v Nižných Ladičkovciach som svojho času pôsobil a že si stále pamätám mená mnohých tamojších občanov. Výslovne som uviedol, že napr. Hrinovcov. Pýtal sa ma, či tých, čo bývajú v strede obce. Ja bez rozmýšľania som uviedol, že áno, tých! Neuvedomil som si, že to bolo v rokoch 1943 – 1944. I vtedy iní Hrinovci, na ktorých som ja nemyslel, bývali tak na hornom ako i dolnom konci. Ja svojím myslením i životnými skúsenosťami bol som spätý s mojimi susedmi Hrinovcami a tí bývali v strede obce! V podstatnej miere práve oni zaberajú nie malú časť tejto histórie.
Je tu rok 2004! Šesťdesiat rokov od čias, čo som strávil nezabudnuteľný rok učiteľskej služby v Nižných Ladičkovciach. Je tu 80. výročie môjho fyzického života. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomáhali prekonávať nástrahy vojnového i o nič ľahšieho života v povojnových rokoch. Hoci väčšiu časť svojho života (od novembra 1954) prežívam na dolnom Zemplíne, v Trebišove, Zemplín v celosti stal sa mi náplňou môjho učiteľského života, ostrohy, ktoré som si po prvýkrát navliekol v Nižných Ladičkovciach!

Zdroj:

František Tabiš: Spomienky na začiatky učiteľskej dráhy. Nižné Ladičkovce 1943 – 1945.