Obec Víťazovce sa nachádza asi 16 km severovýchodným smerom od okresného mesta Humenné.  Obec leží na južnom úpätí Nizkých Beskýd v doline potoka Hatka, ľavobrežného prítoku Oľky. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1451. Obec patrila k humenskému panstvu rodiny Drughetovcov. Do roku 1955 boli Víťazovce iba osadou susednej obce Ohradzany.  Aj keď prvými obyvateľmi obce boli slovenské rodiny, čoskoro v obci prevládlo obyvateľstvo poľského pôvodu, ktoré sa tu prisťahovalo. Víťazovce tak tvorili zaujímavý ostrovček poľského osídlenia, uprostred slovenských dedín. V tomto článku je druhá časť kroniky obce, ktorá je zo všetkých troch častí najobsiahlejšia. Týka sa značne širokej problematiky zahŕňajúcej situáciu v období prvého Slovenského štátu, priebeh Slovenského národného povstania, pôsobenie partizánskych oslobodzovacích oddielov v tomto území ako aj samotný dopad vojny na obyvateľstvo a rôzne situácie s tým spojené. Kronika je písaná v duchu vnímania týchto udalostí v 50-tých rokoch, preto je vhodné brať túto skutočnosť do úvahy.

Národnostný útlak za tp. Slovenského štátu

Ak chceme sa rozhovoriť o rokoch 1944/45, musíme aspoň niekoľkými vetami sa zmieniť o živote tunajších obyvateľov počas tp. Slovenského štátu. Čitateľom je iste známa fašistická politika z tej doby, ktorá v svojom tupom nacizme utláčala najviac tunajších ľudí, keď, ako je známe, malé Slovensko viedlo s Poľskom vojnu. Z toho sa vyvinul veľmi silný národnostný tlak na občanov, ktorí svoju opustenosť práve vtedy najviac cítili. Nakoniec ostali úplne uzavretí, neprístupní, otvorene povedané, stali sa z nich nepriatelia režimu.

Slovenské národné povstanie

Preto udalosti z roku 1944 – Slovenské národné povstanie, veľmi vítali a zapojili sa do práce a pomoci partizánom z presvedčenia. Veď títo sa združovali v blízkych lesoch, zkade robili výpady na všetky strany.

Partizáni

Partizánov zásobovala celá obec. Zásoby znášali opatrne ktoré strážili zbrojení tunajší chlapi, ako Ján Senk, Stanislav Závadský, Ján Treciak a iní od ktorých partizáni tieto zásoby preberali. Na základe týchto skutočností bola neskoršie obec vyhlásená za partizánsku a poznačená do evidencie „vypáliť“, čo sa neskoršie aj stalo. Dopomohli k tomu aj iné obce, ktoré boli tiež partizánske. Už v októbri 1944 bolo vidieť v tunajšej obci evakuantov, ľudí vyhnaných z vlastného domova, medzi nimi aj evakuantov z Poľska, ktorí prirodzene našli u tunajších ľudí prístrešie a pohostinstvo dotiaľ, kým aj sami sa museli pobrať svetom….Aj tu začala nemilosrdná evakuácia, vyháňanie ľudí z domovov, ktorú Nemci priviedli do dôsledkov …

Evakuácia

Uskutočnila sa 24. Novembra 1944. Vyhnúť sa tomu nedalo, po zuby ozbrojení nemeckí fašisti vyhrážali. A toto brali vážne. Veď lepšie sa im rabovalo a čo viacej, mohli kričať do sveta, že obyvatelia sami utekajú od Rusov. A túto propagandu Göbels uskutočňoval od A do Z. A pravda?? S plačom a nárekom opúšťal ľud svoje domovy. Nevinné deti v perinkách, na rukách alebo chrbte matiek, pozerali sa na to zverstvo a plač rodičov a iných zachmúril aj ich tvár; a plač týchto nevinných detí nepohol srdcia fašistov….Ľudia však neverili, že evakuácia im zachráni život. Vedeli, že prinesie im biedny, túlavý život a, možno, aj smrť. Preto všemožne sa usilovali o to, aby sa nedostali na hlavné cesty, ale bočnými cestami sa chceli dostať postupne domov. Cesta „vyhnancov“ z Víťazoviec cez Ohradzany, Slov. Volovu, Brestov, Kudlovce, Topoľovku, Lieskovec, Karnu a naspäť do Víťazoviec, bude navždy zapísaná v dejinách ako zrada národa, zrada ľudskosti. Nemienime opisovať tie pocity týchto ľudí. Určite toto sa bude prenášať z generácie na generáciu. Veď tú hrôzu opísať je ozaj ťažko. Plač, krik, náreky, zúfalstvo….. Hlad, zima – toto týchto ľudí sprevádzalo na ceste do neznáma.

Príchod domov

1.decembra 1944 bola menšia skupina už doma. Ale doma našli iba spáleniská svojich domovov. Nemci vypálili 41 domov. 41 rodín ostalo bez prístrešia. 41 rodín videlo zničenú všetku svoju prácu. Deti zo 41 rodín ostali hladné, holé, bez prístrešia. Boli nútení si zriaďovať svoje bývanie v dierach, chatrčiach, ktoré neboli dôstojné ani len pre zvieratá a nie to ľudí.

Oslobodenie

Ale radosť z oslobodenia bola predsa väčšia ako prežité útrapy. Pomoc druhých bola taká, že opustení, ožobráčení ľudia predsa sa potešili aspoň tým, že sloboda je tu, že sú zas doma. A osloboditeľka, slávna Sovietska armáda, tu pomáhala. Sovietski vojaci poskytli ľuďom k radosti aj jedlo a to najpotrebnejšie. Armáda žila s ľudom a ten s ňou ….

Za vlasť dali svoje životy

Toto víťazstvo stálo veľa. Padlo veľa ľudských životov. Padli mnohí bojovníci za slobodu a šťastie nášho ľudu. Padli, aby iní mali lepší život. Medzi nich patrí Tomáš Senk, Albín Nemec, Lukáč Treciak, Anton Klimovič, všetci z Víťazoviec, ktorí sa nedožili oslobodenia a položili svoje mladé životy na oltár vlasti… Oslobodený ľud na nich nikdy nezabudne! Nech je im zem ľahká! ….

Zdroj:

Kronika obce Víťazovce.

uverejnené s láskavým súhlasom samosprávy obce.

Fotka na úvodnej lište je ilustračná.